sobota, 30. júna 2012

Sťahovanie, prázdniny a True Blood



Tak a konečne mám prázdniny. Žiadna práca, žiadne papierovačky, žiadny internát. Teda aspoň do septembra. Ale bude mi to chýbať. V septembri budem zase nadávať, že už je škola. To som celá ja. No budúci rok bude posledný. Chvalabohu.

Aby som prázdniny poriadne oslávila, dočítala som konečne Poslednú pieseň. Bola to veľmi čítavá, chytľavá kniha. Ten koniec mi však prišiel až veľmi násilný. Neviem, možno je to len môj pocit, ale knihu by som si užila, aj keby koniec nebol taký doslovný. Kniha ako celok však patrí určite medzi nadpriemer. A už dávno ma kniha nerozplakala, preto má bod k dobru.

Dnes som si konečne pozrela tretiu časť True Blood. Ak mám pravdu povedať, táto séria ma veľmi nenadchla. Prvý diel sa mi absolútne nepáčil, z druhého bola dobrá akurát druhá polovica epizódy. Tretí diel bol zatiaľ podľa mňa najlepší. Z každej dejovej linky už čo to vieme, takže mi to ako celok neprišlo až také epizodické. Kde sa podela stará dobrá True Blood? A keď ma už nenadchne ani pohľad na Erica bez trička... je to mizéria. Užívať si to užívam, ale už to nie je ono. Možno to bude tým, že už to je piata séria, možno už ide o únavu materiálu. Aj napriek rozporuplným pocitom, ktoré pociťujem pri sledovaní každej epizódy, je to ešte stále seriál, ktorý patrí medzi to najlepšie čo môžete v tv (alebo niekde inde) vidieť. Asi som nemala pozerať to finále The Killing. Také niečo sa z hlavy dostáva ťažko. Ani vikingské svaly nepomôžu...

Vertu

utorok, 26. júna 2012

Výkazy, čitateľský klub a Posledná pieseň



Dnes konečne nastal ten deň. Ten deň, ktorý som očakávala viac ako Vianoce. Odovzdanie výkazu so známkami zo zimného aj letného semestra. Konečne bolo všetko zapísané v ais-e aj vo výkazoch, a tak som mohla ráno napochodovať do školy a uzavrieť tento semester aj administratívne. Pretože je krátko pred koncom semestra, bolo tam samozrejme veľa ľudí. Naozaj veľa ľudí. A tak som si tam počkala dobrú hodinku, kým milá teta povedala: „Priložte kartičku.“ Celý tento proces trval asi 3 minúty. Boli to najdlhšie tri minúty môjho života.

Ďalším bodom dnešného programu bol čitateľský klub. Akurát neviem prečo som si zapamätala, že má byť o pol druhej. On totiž ten klub bol o piatej. Tak som tam išla vlastne dvakrát. Čitateľský klub bol o knihe Pýcha a predsudok. Tú knihu milujem. Milujem všetky Austenovej knihy, ktoré som prečítala, ale táto je moja naj. Milujem knihy, milujem film. Ten s Keirou. Seriál ma veľmi nebavil, ale najlepšia je aj tak samozrejme kniha. Od debaty o knihe, rôznych adaptáciách či spoločenských presahoch knihy sme sa dostali až k dnešnej situácii v partnerstvách, deťom, komunizmu, Satinskému, vysávačom a sunarom. Toľko rád do života mi nedala ani vlastná mama. Asi toľko ku čitateľskému klubu. Ale bolo tam oveľa viac ľudí ako minule :)

Teraz, takto podvečer, ma čaká už len sprcha a kniha. Teraz čítam Poslednú pieseň. Veľmi sa mi páči a nielen preto, lebo hlavná hrdinka sa volá rovnako ako ja, ale aj celkovo je to dobrá kniha. Taký typický Sparks. Citlivý, sem-tam podfarbený trochou katechizmu, ale ako celok veľmi príjemné.

Konečne už nemusím nič. Semester za mnou, už len dva dni v Nitre a potom leto, slnko a preukaz do knižnice :)

Vertu

Konečne som sa odhodlala...

...začať si písať blog. Budem písať o knihách, ktoré čítam, filmoch, ktoré pozerám, seriáloch, na ktorých fičím, hudbe, ktorú počúvam. Čo vlastne znamená, že budem písať o svojom živote na internete. Verejne o svojom živote píše veľa ľudí, tak prečo nie aj ja?

Vertu