...alebo ja a poézia. Akokoľvek to poviete, nejako to k sebe nejde. Veď aj podľa Jakobsonovho testu, ktorý sme si robili na jednej prednáške, mi vyšlo, že som skôr na prózu. Ale keď sa nedá, tak sa nedá (čítaj: škola!).
Osobne inklinujem k poézii, ktorá nie je o láske. Aj na hodinu Intepretácie umeleckého textu som si vybrala vyhľadávať básne s motívom smrti. Temné, tmavé témy a motívy, to je také moje. Hrana, posledná báseň, ktorú pred smrťou napísala Sylvia Plathová, je jednou z mojich najobľúbenejších. Neviem, proste sa mi také veci páčia. A basta! Ale do školy človek musí prečítať aj iné veci, ktoré sa mu vo väčšine prípadov veľmi nepáčia. Vždy sa dá nájsť niečo, čo je aspoň trochu mojou šálkou kávy. Napríklad o takom Rúfusovi som si myslela, že je to relatívne "ľahká" poézia. Chyba lávky a môjho doterajšieho vzdelania. Ono je to veľmi ťažké, nechcem napísať na pochopenie, lebo básne sa nedajú chápať. Najmä keď prešiel do esejistickosti, šetril výrazom a začal si myslieť, že keď bude mlčať, tak bude najlepšie básniť. Zvony sú krásna zbierka, ale ťažká ako kostolný zvon. Válek a jeho urbanistický jazyk, mi sadol už trochu viac. Dlhé pásma, pomenej ľúbostných básní a priam až apokalyptické obrazy v Milovaní v husej koži, to už bola taká moja neska s mliekom po obede. Feldek. O konkretistickom programe som niekde čítala, že o ňom Mihlakovič povedal, že si ho Feldek "ušil" na svoju tvorbu. Po prečítaní aj Feldeka, aj Stacha, musím s Mihalkovičom súhlasiť. Ale Hra pre tvoje modré oči je veľmi podarená. Najmä ak si uvedomíte, že ju napísal za jedno popoludnie (aj tom som niekde čítala). Mikuláš Kováč písal "epicky". Jeho básne sú príbehmi, dobre sa čítajú a posolstvá sú ako z iného sveta, no popritom stále aktuálne a vlastne veľmi prosté. Laučíkov Pohyblivý v pohyblivom je veľmi zaujímavý. Otvorená báseň v praxi. Otvorená a vy aj tak neviete kam z konopy...
Poézi a ja sa stretávame len kvôli akademickým účelom. Nevyhľadávam ju. Ani ona mňa. Sme ako také staré známe, ktoré o sebe vedia, ale kým nám nie je treba cukor do koláča, tak sa len zdravíme na ulici.
Ako ste na tom vy? Čítate poéziu?
Do prečítania...
Osobne inklinujem k poézii, ktorá nie je o láske. Aj na hodinu Intepretácie umeleckého textu som si vybrala vyhľadávať básne s motívom smrti. Temné, tmavé témy a motívy, to je také moje. Hrana, posledná báseň, ktorú pred smrťou napísala Sylvia Plathová, je jednou z mojich najobľúbenejších. Neviem, proste sa mi také veci páčia. A basta! Ale do školy človek musí prečítať aj iné veci, ktoré sa mu vo väčšine prípadov veľmi nepáčia. Vždy sa dá nájsť niečo, čo je aspoň trochu mojou šálkou kávy. Napríklad o takom Rúfusovi som si myslela, že je to relatívne "ľahká" poézia. Chyba lávky a môjho doterajšieho vzdelania. Ono je to veľmi ťažké, nechcem napísať na pochopenie, lebo básne sa nedajú chápať. Najmä keď prešiel do esejistickosti, šetril výrazom a začal si myslieť, že keď bude mlčať, tak bude najlepšie básniť. Zvony sú krásna zbierka, ale ťažká ako kostolný zvon. Válek a jeho urbanistický jazyk, mi sadol už trochu viac. Dlhé pásma, pomenej ľúbostných básní a priam až apokalyptické obrazy v Milovaní v husej koži, to už bola taká moja neska s mliekom po obede. Feldek. O konkretistickom programe som niekde čítala, že o ňom Mihlakovič povedal, že si ho Feldek "ušil" na svoju tvorbu. Po prečítaní aj Feldeka, aj Stacha, musím s Mihalkovičom súhlasiť. Ale Hra pre tvoje modré oči je veľmi podarená. Najmä ak si uvedomíte, že ju napísal za jedno popoludnie (aj tom som niekde čítala). Mikuláš Kováč písal "epicky". Jeho básne sú príbehmi, dobre sa čítajú a posolstvá sú ako z iného sveta, no popritom stále aktuálne a vlastne veľmi prosté. Laučíkov Pohyblivý v pohyblivom je veľmi zaujímavý. Otvorená báseň v praxi. Otvorená a vy aj tak neviete kam z konopy...
Poézi a ja sa stretávame len kvôli akademickým účelom. Nevyhľadávam ju. Ani ona mňa. Sme ako také staré známe, ktoré o sebe vedia, ale kým nám nie je treba cukor do koláča, tak sa len zdravíme na ulici.
Ako ste na tom vy? Čítate poéziu?
Do prečítania...
Vždy som čítala poéziu tiež len tak do školy... a potom objavila Saru Teasdale <3 (Láska na prvý pohľad, keby nebola 80 rokov mŕtva, všakže.) Love Songs sú moja najobľúbenejšia zbierka. A dnes som si spomenula na Nayyirah Waheed, píše také minimalistické verše, ale zacitovať jednu "báseň":
OdpovedaťOdstrániťeven the small poems mean something. they are often
whales in the bodies of tiny fish.
Odporúčam všetkými prstami :D
ďakujem za odporúčanie :) určite sa na tie básne pozriem *pridá ďalšie knihy do zoznamu "prečítať po semestri* :)
Odstrániť